Založiť webovú stránku alebo eShop

O nás písali - Rólunk írták

Vitajte na stránke kolarovomaraton.wbl.sk v sekcii O nás písali - Rólunk írták

Úpravu tohto bloku zahájite dvojklikom...

Č

 

 

Filip Jánoš z Modry - Filip Jánoš Modráról

January 6, 2014 Leave a comment

V piatok, 3. januára, som si v hmlistom počasí vybehol za slnkom – cez Tri Jazdce na Skalnatú. Zažil som krásne inverzné počasie a stádo muflónov, ale po návrate domov som si povedal, že by to moje behanie potrebovalo nejako oživiť. Spomenul som si, že Slavo Ružek ma nedávno volal do Kolárova na maratón a uvedomil som si, že ja, čo tu mudrujem o behaní, som ešte nikdy nezabehol klasický rovný asfaltový maratón. Keďže som na ceste doteraz zabehol najviac cca 22 kilometrov a neprevádzam žiadne špecifické tréningy matematického typu 4×200+300×300/2 – 1500 výklus atd’, dal som si celkom realistický cieľ zabehnúť ho… a najlepšie pod 3:15. V kombinácii s 26 kilometrami dva dni pred tým celkom slušný tréning.

V noci som toho moc nenaspal, ráno som zjedol  tri čokoládové muffiny a jeden chleba so šunkou, nedal som si kávu, ale pohár vody so semienkami chia. Na štarte som sa stretol s niekoľkými známymi a keď sa ma pýtali že čo a ako, odpovedal som, že neviem, lebo netuším, čo ma čaká. Lesky mi hovoril, že najťahšie to pre mňa bude hlavne psychicky a potom aby som to neprepálil. Zato húfnica to na štarte odpálila poriadne, aj kone čo bežali  pred nami čo to odpálili na zem a tak sme sa po dvojjazyčnom úvodnom prejave rozbehli v ústrety nekonečným rovinám.

Chvíľu sa držím v skupinke s Palim Jánošom, Imro Magyar okolo prebehne ako keby išiel desiatku a ja sa snažím bežať svoje preteky. Maratón je síce pre ultra bežcov príliš krátky, ale ja myslím na to, čo radí väčšina ultrabežcov – trpezlivosť je veľmi dôležitá. A viem, že Pali je na ceste oveľa rýchlejší ako ja (aj keď náhodou nemá svoj deň), preto sa ho (rozumne) nesnažím držať. Prvých 6 kilometrov sa motáme po Kolárove, hneď za mestom je most, čo znamená stúpanie a moje pretekárske inštinkty sa prebúdzajú ;) Pár sto metrov za mostom odbáčame na hrádzu s odporným hrubozrným betónom, na ktorom mám pocit, že sa každú chvíľu pošmyknem. Predbieham niekoľko fučiacich polmaratóncov a hovorím si, že s takým stupňom námahy by som neodbehol ani desiatku. Sústredím sa ale na prvý pevný bod, ktorý som si určil – polmaratónsku obrátku na cca trinástom kilometri. Tam sa začína solitérsky boj s vetrom, občas mám pocit, že stojím, ale telefón mi ukazuje, že výrazne nespomaľujem. Utrpenie mi “spríjemní” traktor, ktorý sa vybral z jedného dvora do druhého, aby som sa trocha nadýchal jeho splodín. Na cca 16-om kilometri opúšťame hrádzu a vietor mi chvíľu fúka do chrbta. Prebieham cez dedinu Vrbovany nad Váhom a z amplióna hrá psychadelické maďarské harmonikové blues. Asi tak nejako na mňa  pôsobí celá táto akcia. Zastavím sa na občerstvovačke, vypočujem si asi povzbudzujúce slová (v maďarčine) a bežím ďalej v ústrety samote. Za dedinou sa stočíme znova proti vetru k obrátke na 23 kilometri. Tu už začínam cítiť pokles energie, protivietor moc psychike nepomáha. Z letargie ma budia prví bežci v protismere, odhadujem, kde v tom poli bude otočka. Viem že polmaratón som zabehol okolo 1.30 a trocha sa obávam, či to nie je prirýchle. Snažím sa myslieť pozitívne a najmä na to, že po hrádzi, aj keď bude nekonečná, budem bežať s vetrom do chrbta. Vo Vrbovanoch sa nechám dobehnúť dvoma bežcami, nech sa trocha zveziem. Prehodím pár slov s prvým z nich, po maďarsky sa ma spýta, koľko mám rokov, lebo ten za nami je z jeho kategórie. Keď to povie po slovensky, odpovedám, že mňa sa nemusí obávať. Hrádza sa začína na tridsiatom kilometri. 12 do cieľa. Dlhých 12. Stále sa cítim dobre, utekám veteránovi, dobieha ma druhý, opäť konverzácia na tému koľko mám rokov a potom už len kukám do zeme a premýšľam, aké to bude na legendárnom tridsiatom piatom kilometri. V pohode, hovorím si, žiadna kríza, naopak, pred sebou vidím jedného “indiána”, ktorý miestami nielenže kráča, ale občas si aj postojí. Hrádza ale začína byť nejaká pridlhá, aj tie vlnky na ceste sú akési prudké. Ale stále si hovorím, že tempo 5 minút na kilometer musím udržať aj keby neviem čo. Neviem čo prišlo na 40-om kilometri. Cez celé Kolárovo tlačím pred sebou auto, možno aj tú húfnicu… neviem ako to robia  ultramaratónci s tou hlavou, ale nech som z nej signalizoval telu čokoľvek, vrátane sugescie, že telo je Usain Bolt, telo stále tlačí to auto. Nejako ho dotlačím do cieľa, ani  sa nevládzem tešiť a možno preto nie som zapísaný vo výsledkovej listine pod svojim menom ;)

Až v cieli som si uvedomil, že som mal v Endomondo nastavené auto-off a keďže som stál na občerstvovačkách, môj čas bol o pár minút horší ako mi ukazoval telefón. Oficiálne 3:11:51, celkovo 8. miesto a v kategórii 18-35 štvrté miesto. Ale o to vôbec nejde – okrem pár ľudí na špici, beháme všetci hlavne pre ten pocit, že sme dali zo seba všetko a že sme sa snažili urobiť všetko pre to, aby sme dopadli čo najlepšie. Nabudúce nebudem stáť na občerstvovačkách, dúfam že nebude taký hnusný protivietor, ktorý fúkal v tom nesprávnom smere cca 18 kilometrov, dám si aj zopár intervalov a témp v rámci tréningu a skúsim sa čo najviac priblížiť k trom hodinám. Takže dnes som prihlásil na Bratislavský maratón. Lebo bežať 42 kilometrov v tempe menej ako 4:30 na kilometer je celkom sranda.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Viliam Novák z Bratislavy - Viliam Novák Pozsonyból

2. Kolárovský trojkráľový maratón – 2.Gúta-i vízkerest maraton --6.1.2012
(Čujte, čujte, čo sa v tom Kolárove na Tri krále udialo...)

pre návrat na pôvodnú stránku klikni TU

Je piatok, 6. januára 2012, štátny to sviatok Troch kráľov. Traja maratónci, (Paľo Hajduk, Vilo Novák a Jožo Oborny z Bratislavy), sedia v aute pred Kolárovom, kam sa vybrali, aby si zabehli tento unikátny, ale pekný maratón. Prešli sme Dedinu mládeže, kde nebolo vidieť nielenže nejakého mládežníka, ale ani povestného rozprávkového vtáčika – letáčika...
Viete prečo ani toho vtáčika-letáčika nevidieť ? Je to preto, lebo hurikán nazvaný Andrea, ktorý to všetko roztočil v Karibiku, sekundárne spôsobil problémy aj v strednej Európe; odletelo pekných pár striech ba aj mne zhodilo niekoľko škridiel, našťastie nie na moju hlavu. Tak preto. Lebo v takomto hroznom (odborne búrlivom) vetre ani tie vtáčiky-letáčiky lietať nemôžu. Len okolo ciest sa v brázdach krčí niekoľko volaviek a v pote v zobáku sa pokúšajú nájsť svojho červíčka každodenného.
To zas bude dnes deň, myslím si pozerajúc ako silný severozápadný vietor ohýba kmene topoľov a až k zemi nakláňa rákosie v okolí cesty; sem –tam nárazy vetra zakývu autom. Predpovede síce boli jasné- silný až búrlivý vietor, ale dúfal som, že sa utíši. Kdeže, fúka ako divý.
Vchádzame do Kolárova, míňame onen dom, kde žije (a zbiera vojenský materiál) mne neznámy zberateľ, ktorý nás výstrelom z kanóna pošle za Váh. Takíto ľudia – z pohľadu niektorých možno podivíni- robia život (nielen sebe) zaujímavým. Vyleštená prúdová stíhačka Mig-15, sa týči nad ulicou, ba pribudla aj protilietadlová raketa (SA-25 Berkut) a je tu aj 30 mm dvojkanón PLDvK vz.53; reprezentujúci vývoj za Protektorátu. Ale čo nás zaujíma najviac, je 45 mm sovietsky PT kanón vz.42, ktorý pred oným domom zapriahnutý za modrým traktorom čaká na svoju chvíľu, aby bol odtiahnutý pred Mestský úrad a tam o 10:00 „dal ranu“ a poslal maratóncov do vetra...

Odštartované

Tak sme sa dočkali. Rana z dela, aj keď slabšia ako vlani nás pohla dopredu; (predsa len kaliber 45 mm v porovnaní s vlaňajším 57 mm je menší, delostrelec zrejme vzal do úvahy sťažnost viacerých borcov, ktorí sa sťažovali na silnú ranu; tým zdôvodňovali svoj slabší výkon). Odštartovalo 38 adeptov na maratón a dvadsať tých, čo si z neho chceli odbehnúť polovicu. Prekvapila ma početná účasť divákov, ktorí nešetrili potleskom (škoda, že to nebol potlesk na konci preteku). Pomaličky sa rozbiehame, ako by sa nám nechcelo do toho vetra. Zatiaľ je však pohoda. Teplota asi 2 –3 °C, sem – tam zafučí, ale nie je to nič nepríjemného, sme tu chránení hradbou domov (a možno vietor prestane, posmeľujeme sa). Chviľu bežím s Paľom, ale je to predsa len príliš pomalé; snažím sa nájsť svoje tempo, lenže to potrvá pár kilometrov, kým sa rozhýbem, lebo som sa vôbec nerozcvičil.

S vetrom

Tak konečne vybiehame z mesta; vpredu skôr tuším ako vidím Imra Maďara a pár chrtov; pred sebou zase Evu Seidlovú, ktorá mimochodm zháňala niekoho, kto vraj pôjde pomaly, poznám ja jej „pomalý“ beh ! Dotiahnem sa na ňu; pred ňou je nejaké dievča, myslím si – spod šatky na hlave tomu tvorovi trčí vrkoč. Čo to je za dievča,  pýtam sa Evy. To nie je dievča, to je chlap, volá sa Drago a je zo Srbska. Zo Srbska ? Kde sa tu do čerta vzal? A naozaj, je to chlap, uisťujem sa, keď ho predbieham; to sme už za mostom cez Váh a točíme sa doprava na korunu hrádze; po nej a popod ňu pobežíme (alebo pochodíme) až do Kavy, čiže dobrých 15 kilometrov. Nevyzerá to (zatiaľ) zle. Vietor v chrbte nás doslova tlačí dopredu, som však opatrný, idem klusom. Bežíme po suchom, hrubozrnnom rozpukanom asfalte; tiež by mohol byť hladší, myslím si. Menej skúsení (ale nie lepší ako ja) sa ženú dopredu, využívajúc „Boží pohon“ vetrom, ktorý máme v chrbte. Aj behom s vetrom sa dá unaviť, najmä, keď sa to v eufórii preženie. Asi 10 metrov pred sebou vidím Šaňa (prezidenta), má na sebe fialovú šušťákovú bundu. Pomaly ho dobieham; za občasnej konverzácie sme spolu dobehli až za Kavu, aspoň mi to ubehlo rýchlejšie.
Šaňo si vyzlieka bundu a uväzuje si ju okolo pása. Je teplo aj mne, bežíme predsa s vetrom, aspoň si rozopínam vindstoperku (dar od syna Broňa) a dávam dolu čiapku. Šaňo zatiaľ beží pohodlne a bez čiapky (na rozdiel odo mňa má husté vlasy), ja si z času na čas navlečiem na hlavu môj kulich.
V šatni sa veľa špekulovalo o tom, čo si obliecť. Silný vietor si vyžaduje niečo „neprefučného“, teda vindstoperku a pod ňu ešte dve vrstvy, z toho aspoň jedna vodoodpudivá na kožu (polypropylén alebo polyester) a potom zrejme nejakú bavlnu. Je však jasné, že „po vetre“ sa budeme potiť, s tým treba počítať. Tak som sa aj ja obliekol radšej teplejšie (2 tričká a vindstoperka) a v druhej polovici trate sa mi to vyplatilo.
„Nazdar chlapci“ zahlaholí zozadu bodrý hlások nádejného tatka Slava Gleska, ktorý sa na nás dotiahol a pridal sa k našej konverzácii. Doťahujeme sa na skupinu ôsmich koní, na ktorých sedia jazdci v nejakých staromaďarských úboroch; v rukách majú maďarskú, ale aj slovenskú vlajku, klušú vedľa nás. Podľa pôvodného plánu mali aspoň niektorí bežať s vedúcimi pretekármi až do cieľa, lenže to viete, ani kôň nevydrží to čo maratónec, takže z toho zišlo, otočili sa na polmaratóne; ale aj tak to bol pekný pohľad.
Slavo, ty sa s nami flákaš, máš na viac, vravím mu, choď si svoje. Áale čo, však vy ma dobehnete,vraví a pomaly sa jeho postava stráca v diaľke.
Zostali sme so Šaňom sami. Budeš piť ? Pýta sa ma Šaňo, tak choď doľava, kde je čaj. Zastavím (predsa sa neoblejem) a vypijem teplý a sladký čaj. Šaňo však beží dopredu a trvalo mi aspoň kilometer, aby som ho po asfalte dobehol.
Pozerám sa na okolie. Je to pekné, zelenohnedá krajina s holými konármi stromov vztýčenými k nebu, svieti slnko (mali sme si vziať krém na opaľovanie, vraví Šaňo), vpredu je niekoľko tmavých bodiek bežcov; pôda je tmavá, holá, len ozimná pšenica sa zelenie. Pátram očami vpredu; kde je tá potvorská Kava? Vidieť len holé stromy, žiadne domy.
Ale čosi sa tu zmenilo. Na tých niekoľkých domoch, ktoré sú poblíž cesty vedúcej pod ľavostrannou ochrannou hrádzou Váhu už nie je na tabuliach napísané „Vážska ulica“, ale sú tu tabule nové, ktoré hlásajú, že je to „Ulica vážskeho brehu“ („Vág rákpart“ zostal). Okrem toho, zmizla tabuľa (samozrejme dvojjazyčná) „Výroba náhrobných pomníkov“, ale dom zostal. Mne je to jasné, prečo: Počas minuloročného maratónu nikto neumrel, tak načo takýto podnik ? A ešte je tu ďalšia novinka: tentoraz sú na ceste zreteľne a žltou farbou označené kilometre, teda každý piaty, takže vieme ako bežíme: prvých 5 km to bolo za 24:45, a tretích päť za 25:45; tak je to správne, žiadny kvalt, treba si šetriť sily.

Proti vetru

No, konečne: pred nami je dedina Kava a odbočujeme doľava, o čom nás informuje papierová tabuľa so žltou šípkou a nápisom „Maratón“, ktorá je pripevnená na dopravnej značke. Odhadujem, že sme asi na 17 kilometri a pohoda sa zrejme skončila.
A naozaj; vietor fúka spredu zľava;  zaťahujem zips na vindstoperke; Šaňo si počas behu oblieka bundu a doťahujú sa na nás dvaja borci, jeden z nich je Dragan Zarija. Je jasné prečo, proti silnému vetru je treba bežať v skupine. Zatiaľ bežím vpredu ja a dúfam, že po nejakom čase ma niekto vystrieda; prebehneme dedinu a stále sa nikto nemá k činu. Ahoj Vilo, počujem zozadu ženský hlas. Kto to len môže byť? Neodpovedám, ten sprostý vietor mi pije krv, spomalili sme a nikto nechce ísť dopredu. Znova odbočka doľava; Vrbová nad Váhom 7 km, hlása smerovka. Tam ideme a ešte ďalej. Hrôza. Dvadsiaty kilometer. Konečne! Drago vybehol spoza mňa a ide dopredu. Pohodlne sa za neho vešiam. Bežiac za mnou, v závetrí sa mu to videlo byť pomalé, ale však počkaj, za chvíľu budeš tvrdý, myslím si. Takto by to malo fungovať. Kroky tých za mnou, sa pomaly strácajú. Teda ani Šaňo sa neudržal. Ja si bežím relatívne pohodlne schovaný za nepríliš robustným (skoro ako ja) Dragom. Ale pomáha to. Na tomto úseku bol vietor vari najsilnejší, Bežať tadeto sám je ťažké, preťažké. Striedam ho a tak sme sa dotiahli až na odbočku do Vrbovej.
Keď sme pri tom vetre: večer som sa pozeral na vebstránke SHMÚ na nejaké anemogramy (záznamy o rýchlosti vetra) a našiel som tam aj anemogram z Nitry (Janíkovce, letisko), čo je najbližšie k miestu doličnému. Priemerná rýchlosť vetra bola asi 16 m/sek, v nárazoch 22 m/sek. Mám dojem, že tu, počas behu medzi Kavou a odbočkou do Vrbovej, to bolo ešte horšie. Keď si to rozmeníme na drobné, tak rýchlosť bežca, ktorý to beží za 3 hodiny je asi 4 m/sekundu, ten „štvorhodinový“ to mastí rýchlosťou asi 2,6 m/sek . A porovnajte to s rýchlosťou vetra! Aj tá priemerná rýchlosť vetra je asi 6 krát väčšia ako rýchlosť toho  štvorhodinového chudáka vo vetre, ktorý počas maratónu vial- priemerne tých 50 km za hodinu.
Medzitým, ale dobiehame Slava Gleska, Veď som vám vravel, že ma dobehnete, kričí do vetra Slavo. Čo sa stalo? Ale mám hnačku a musel som ísť pod tamten mostík. Je to tak, všade rovina, sem- tam auto a Slavo je hanblivý. Ale chodí si a k nám sa nepridáva.
Po chvíli pred sebou vidím pochodovaťvysokého chlapa, tak asi šestdesiatnika. Zaujímavé na ňom je to, že ako jediný má trenírky, jasnomodré ako to nebo nad nami. Už v šatni sme sa viacerí divili; pre Boha, čo v tých trenírkach blbne, aj keď nohy znesú všeličo, pri teplote 3 °C a silnom vetre je to veľká strata energie nepokrytými nohami. Ukázalo sa, že je Zarija Milanovič, je tiež Srb, brebentil čosi s Dragom, nerozumel som im.
Pred odbočkou do Vrbovej sme narazili na tretieho z trojice Srbov, najskôr sa chytil (nás), potom tiež zaostal. (Nakoniec sa zrejme srbská menšina vzchopila, títo dvaja dobehli maratón okolo 4 hodín; pred tou Vrbovou, by som nebol dal za nich ani deravý groš).
Konečne, odbočka do Vrbovej a vietor je zboku, beží sa oveľa lepšie, ale už cítim únavu, no čo už, veď sme na trati viac ako dve hodiny a posledná „päťka“ bola za 30:25! Nečudo, protivietor, a to sme ešte vzorne spolupracovali. Teraz si už zase zase každý beží svoje.
Vo Vrbovej vyhráva rozhlas nejaké maďarské ľudovky; je silný vietor, dedina je ľudoprázdna až na pár zmrznutých občerstvovačov; dám si dúšok teplého čaju a tabletu hroznového cukru a rozbieham sa na ťažkých nohách ďalej.
To je teda dlhá dedina, kde je tá potvorská hrádza a za ňou 30. kilometer? Hrádzu vidím, ale nejako dlho mi to k nej trvá. Tak, konečne som tu, točím doprava, do protivetra. Znova ma dobieha Drago, skúšam sa za neho zavesiť, chvíľu za ním bežím, ale je mi jasné: toto je pre mňa prirýchle, musím bežať svoje. A bežím. Naklonený dopredu proti silnému a studenému vetru. Keď sa rýchlosť vetra občas zníži, ako by ma niekto sotil dopredu, ale znova fúkne a takmer sa zastavím.
Čo som nezostal doma, ja blbec...
Vraciame sa po ceste, po ktorej sme už raz bežali, ale opačne. To však bolo s vetrom, len tak sme leteli. Cesta vedie po päte hrádze, asi každý kilometer na hrádzu vedie rampa, aby sa na ňu dalo vyjsť autom; cesta pri prechode touto rampou o niekoľko metrov nastúpa a potom klesne. Pretože proti vetru som hore vybiehal len veľmi pomaly, tak som sa rozhodol hore stúpaním vykráčať a dolu už zase bežať, Stúpanie je dlhé asi 50 metrov, ale pomáha to hlavne psychicky, môžem sa tešiť na ďalšiu rampu...
Tak a je tu 35. kilometer, posledných 5 km bolo za 31:03 a celkovo to mám za 3:13. Pretože maratónske pravidlo rečie, že od 35 –42,2 kilometra to trvá asi 40 minút, teoreticky sa pod 4 hodiny dostať môžem, ale prakticky to možné nie je. Toto tempo asi neudržím. Ale aspoň sa pokúsim. Pred sebou v diaľke vidím dve bodky; jeden z nich je Drago, dozadu sa (pre istotu) nepozerám.
Pred Starou Gútou vybieham a vychádzam na hrádzu. Čaká ma posledných 5 kilometrov. Preboha, bežím presne v protivetre! Zisťujem, že chôdzou som rýchlejší ako behom! Kombinujem teda beh s chôdzou tak, že keď vietor zafúka silnejšie chodím, keď sa trošku utíši bežím. Táto hrozná rovinka je dlhá asi 1,5 km; vpredu vidím pohybujúce sa svetlé body; to sú autá na ceste k mostu, po ktorom prebehneme do Kolárova a potom nás čaká asi 2,5 km do cieľa. Je to po meste, tam by nemal byť silný vietor. Tá hrádza nemá konca – kraja. Ešte že mám dobré oblečenie, pochvaľujem si. Chladí to, ale nie je to kritické, vari neprechladnem.

Cez Váh a po meste

Konečne cesta 1. triedy, na ktorú sa pripájam asi 130 stupňovou zákrutou doľava. Chtiac – nechtiac vidím asi 200 metrov za sebou zástup asi 4-5 bežcov; nemuseli by ma predbehnúť, vravím si a skúšam sa rozbehnúť. Protivietor tu nie je, ide mi to celkom svižne; len tie sprosté autá sa motajú a nevidieť ich dobre, niektorí vodiči sú bezohľadní, treba si dať pozor. Škoda, že je tak málo času pozrieť si sútok malého Dunaja s Váhom, treba makať. Radšej sa neobzerám, skúšam držať tempo. To nemá konca toto Kolárovo, tie posledné kilometre sú nekonečné, ako všetci dobre vieme.
Vpredu vidieť zaparkované autá a tabuľku so šípkou doprava. Teraz sa obzriem; asi 100 metrov za sebou vidím niekoho v žltej veste. Tak ty ma už teraz nedobehneš, vravím si a pridávam. Konečne doľava za budovu a do cieľa. Zastavujem. Hore, hore, kričia na mňa. Aha, uvedomujem si, že cieľ je v miestnosti. Vybieham hore schodmi, potkýňam sa, padám na ruky, ale dvíham sa a vbieham medzi ľudí. Víta ma potlesk „dobehnuvších“.
Užívam si blažené pocity maratónca v cieli. Poznáte to, je to eufória. Vyhral si? pýtam sa Imra Maďara. Áno, vraví. Blahoželám. Drago je už tu; potrasieme si rukami; tak má vyzerať „internacionálna pomoc“.
Na svoj čas sa radšej nepozerám, Pod „štyri“ to nebude, ťahal som sa po tej hrádzi ako slimák. Postupne pribiehajú ďalší. Eva S., Šaňoprezident, Jožo Oborný a nakoniec aj Paľo Hajduk. Aký máš čas? Dal si to pod štyri ? Asi nie, vravím, neviem, lebo v cieli som zabudol stlačiť stopky. Však už sú vyvesené výsledky, tam na stene, za palacinkami. Idem. A divím sa: je tam čas 3:58:25 ! Tak sa to podarilo ? V takom psom počasí? Som naozaj spokojný a rád. Jediné, čo mi chýbalo, bolo pivo. Tie čaje a malinovky, to nie je to pravé. Boli veľmi dobré pečené ryby, klobásy, palacinky; ale ja by som si radšej dal (ako v tom filme Kurvahošigutntág) „guláš s pjetima knedlama a pívo“. Ale to len na margo.

Tak teda aké to bolo ?

Dobré a ešte raz dobré. A ťažké, preťažké. Ten nešťastný vietor nám fúkal do tváre v druhej polovici maratónu a to nemal. O to viac vyniká čas Imra Maďara 2:48, aj keď ho v druhej polovici trate mohutne doťahoval Gyula Kis z Budapešti; Imrov náskok na polmaratóne sa scvrkol z 3:22 minút na 1:10 v cieli! A u dám Kis Mirella (že by s Gyulom rodina ?) to bežala za skvelých 3:26 a hneď za ňou skončil „tlmačský zázrak“ Eva Seidlová za 4:03:12, no a tretia bola Etelka z Dunajskej stredy, ktorá sa tvárila nešťastne; namlsala sa dobrým časom v Košiciach; holt nie vždy je „posvícení“ utešujem ju. A na svoje si prišiel aj podporný tým Evin: Tibor Seidl zjedol Evinu porciu, lebo Eva skoro vôbec nejedáva... Ale vyčíta mi, že som ju v Kave ignoroval, keď na mňa volala. Nebol som si vtedy istý, že je to ona a okrem toho prehlasovala, že pobeží pomaly, tak tam vôbec nemala byť.
Dvaja maratónci vzdali. Nečudujem sa, nebolo to ľahké. Ale keď mi Drahoš vraví, že ho to vôbec nemrzí, tak mňa to mrzí...
Organizátori sa prekonali, všetko bežalo na výbornú. Ale keďže je to maratón trojkráľový, podľa mňa tu chýba tretí kráľ. Dvoch už majú: sú to Gejza Kele a Zolo Zsélyi.

Vilo Novák, Bratislava, 8.1.2012

Pozn organizátora /Zolo Zsélyi/: Maratónsky beh somnou organizovala moja manželka Katka.... Ďakujem Ti!

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Kis Gyula, magyar triatlonbajnok - Gyula Kis, majster republiky v triatlone

 Gútai vízkereszt maraton - Avagy maraton az orkánban.                                                  2012. január 6

…”mikor aztán a 18-as kilométer után ráfordultam a szembeszélre, az maga volt a pokol.”
De nem csak a 60-70 kilométeres szélről marad meg bennem ez a verseny, hanem a szinte tökéletesen kiszámolt tempóról, és a rendezők vendégszeretetéről is.
Ezt a versenyt már az alapozás elején beterveztem, de szigorúan edzésként felfogva. Az ünnepek alatti zabálás lelkiismeretfurdalásai közepette kezdtem ezt az évet, némi túlsúllyal. Sokáig nem maradt rajtam a +3 kilo. És ezt nemcsak a hét eleji hosszabb edzések szedték le rólam, hanem a bűntudattól terhelt hiúságom is. :)
Terveimnek megfelelően szeretnék ebben az alapozásban, és versenyszezonban sok hasonlóan hosszú távot futni, versenyiramban, és könnyen is. Tehát ez a verseny is része a maratonra felkészülésnek. Mielőtt félreértés történne, kizárólag a hosszútávú triatlonozás érdekel. :)
Szóval merész voltam, és Beával az oldalamon elautóztunk a Komáromtól 25 kilométerre, Szlovákiában található Gúta városkába. Ez a verseny valóban hiánypotló ebben az időszakban, hiszen egyetlen maraton sincs közép-európában ebben a lehetetlen időpontban. Viszont felkészülés szempontjából igenis fontos időszakban.
Terveim a következők voltak:
  1. Nem nyírom ki magam, csak edzés (ilyen nálam nincs, ha helyezésért futok  (: )
  2. Fokozóra futni (orkán erejű szélben ilyen nincs…(: )
  3. Szerettem volna 3 órán belül KÉNYELMESEN, nem erőlködve futni (na ez már kivitelezhetőbb volt).
  4. Gyakorolni a frissítést.
Szóval ezekkel a célokkal vágtam neki. A rajtjelet egy ágyúdörrenés szimbolizálta, ami félelmetesen hangosra sikerült a második világháborús régiségből. Innentől mindenki tudta mi következik. 17 kilométer csuma hátszél. Így az első óra arról szólt, hogy ki mennyire nagy vitorlát tud bontani :) Viccen kívül, annyira könnyen tartottuk a 3:55-4 perces iramot Kis Imrével, hogy azon én is meglepődtem. A pulzusomat 140 és 145 körül láttam ezen a szakaszon. A terep ugyanolyan monoton volt, mint a futás, mivel végig a Vág folyó bal partján futottunk a töltés tövében. (Viszont a részleges szélvédettség szempontjából visszafelé jó volt ez a töltés). A pálya tulajdonképpen egy 10,5 kilis oda-vissza szakaszból állt, melynek a közepén 21 km-es hurok volt. Mint említettem az első 17 km olyan erős hátszélben volt, hogy párszor majdnem hasra vágott :) Na jó nem, de hihetetlen volt. Sajnos szerintem az ilyen erejű szél hátulról nem segít annyit, mint pofába hátráltat. Ezt mélyrehatóan is megtapasztalhattam félmaraton környékén. Mert mikor aztán a 18-as kilométer után ráfordultam a szembeszélre, az maga volt a pokol.
Az ellenfelekről nem is szóltam eddig. Pedig izgalmas volt, mivel a rajt után két szlovák srác úgy hagyott minket Imivel faképnél, hogy nem hittük el. Egyikükről tudtam, hogy veszett erős, mert az aktuális szlovák bajnok. Másik delikvensről viszont sejteni merészeltem, hogy csak meggondolatlanságból és a hátszél okozta realitásvesztésből rohant úgy el. Nos ez a spori a szembeszélben láthatóan „falnak futott”. Így őt 25-nél magam mögé utasítottam. De az a 20-26km közötti rész…hihetetlen volt. Annyira erősen fújt a szél, hogy kenődött szét az arcomon a bőr :)) De tényleg! Ezután a szakasz után már az oldalszél is megváltás volt. Viszont nem éreztem megtörtséget, és fáradságot. Küzdöttem, meg fájtak a lábaim, de nem voltam meghalva. Visszaérve a töltéshez már bőven a második helyen futottam, és már célkeresztbe is fogtam a szlovák bajnokot :) Itt voltam 30-nál, és nyoma sem volt fáradtságnak, sőt, elkezdtem fokozni a szembeszélben. Bár itt szerencsére félig-meddig lefogta a töltés az őrült szelet. Meglepődtem, amikor a 30-35km közötti 5kilim is 20:01 lett. Tehát tartani tudtam a 4perces iramot itt is. Az üldözéssel elfoglaltam magam, és nem a fáradsággal törődtem. Kb 1:30 perc lehetett a srác előnye, amit farigcsálni tudtam, de igazán közel kerülni sajnos nem. Harminchétnél volt egy kicsi holtpontom, de hamar túllendültem rajta, mert már éreztem a végét. A hátrányomat végül 1:10-re sikerült lecsavarni az elsőhöz képest, és végül a kitűzött legjobb célidő alatt sikerült realizálni a távot.
2:49:36
Abszolút 2.hely
Gratulálok Kiss Mirella klubtársamnak a női győzelemért, és a 3:26-os időért! Köszönöm Szabó Gyulának, hogy bringával küzdött velünk, segítve vízzel a túlélésünket!

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------


-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

TOPlist